Vyberte stranu

ALS memorial Jána Svočáka - pretek č. 2

Dátum: 1. marca 2019

Kategória: O premene

Na Vianoce som od manželky dostal tento “darček”. Prihlášku na Tatranský krosový polmaratón, ktorý sa koná na počesť Jána Svočáka. Jedná sa o charitatívny beh na pomoc deťom, ktoré trpia ALS. Viac o tomto krásnom behu, resp. projekte môžete nájsť na ich webovej stránke www.behamesrdcom.sk. Som veľmi rád, že som sa tohto behu mohol zúčastniť aj ja. Počasie nám vyšlo nádherne, prispeli sme na dobrú vec a hlavne som sa poriadne zničil. Motto tohto behu znie: „Dýchame a beháme na pomoc tým, ktorých vlastné svaly opustili”. Dokáže aj totálne amatérsky bežec aspoň trošku zamiešať kartami na cieľovej listine? Dozviete sa nižšie.

Príprava na ALS Memoriál Jána Svočáka

Ako už viete, tak s pravidelným behaním som začal už v novembri. Základ na dobehnutie polmaratónu som mal. Aspoň to som si teda myslel. Opak bol pravdou a ja som na tento beh nebol vôbec pripravený. To som si uvedomil už krátko po štarte. Ale to trošku predbieham. Myslel som si, že pravidelné behy okolo 10 kilometrov, ktoré som striedal s futbalovými tréningami a zápasmi mi zabezpečia úspech v tomto polmaratóne. Aký som bol len naivný.

Na internete som si našiel trasu, odporúčanú výbavu, rady od ľudí, ktorí už tento beh odbehli a všetky ostatné potrebné informácie ohľadom dňa D. Trať vyzerala veľmi zaujímavo. Už na prvých 10 kilometroch si odbehnete najhoršie kopčeky a potom zvyšnú polku dobehnete po rovinke. Takáto bola moja predstava.

Opäť ma pribrzdila chorova

Ako aj na predchádzajúcom preteku, tak aj tentokrát som tesne pred pretekmi prechladol. 2 týždne pred pretekom som mal kašeľ a zapálené hrdlo. To znamenalo, že som sa opäť týždeň nehýbal. Keď už som sa cítil lepšie, tak som skúsil zabehnúť z Martina do Jasenskej doliny cez Turčianske Jaseno. Trasa 12 km, ktorá vedie po kopcoch. Bol to taký malý test, či som vôbec na tento beh aspoň trošku pripravení. Na prekvapenie sa mi bežalo výborne a tak som si myslel, že tento polmaratón bude malina. Bohužiaľ som nemal žiadnu skúsenosť s dlhšími behmi.

Deň pred behom ALS

S manželkou sme si povedali, že pred behom si zoberiem dva dni voľna a pôjdeme na našu prvú “mini” dovolenku do Tatier. Prvý krát sme boli s malou Emkou mimo domova. Nevedeli sme, čo od toho môžeme očakávať. Emka nás príjemne prekvapila. Celý pobyt bola ukážková. Denný režim, ktorý jej manželka nastavila sme sa snažili dodržiavať a z toho dôvodu sme si Tatry náramne užili.

Ráno sme pricestovali do nášho hotelíku GreenWood v Novom Smokovci. Krásne ubytovanie, len kúsok od Hrebienka. Určite odporúčam každému. Malú Emku sme naložili do nosiča a smer Hrebienok. Po ceste sme stretli len veľmi málo ľudí a na Hrebienku nebolo takmer nikoho. Nechápali sme, lebo vždy keď sme tam šli, tak bol na Hrebienku totálny nával. Zistili sme, že zubačka na Hrebienok nepremáva, a tak sa tam nemohli dosť davy turistov. Dobre pre nás. Bolo príjemné jarné počasie. Poprechádzali sme sa po Hrebienku, pozreli ľadové sochy, išli kuknúť na Bílikovú chatu a zamierili naspäť do Smokovca. Krásne poobedie. Večer sme sa šli najesť do neďalekej Koliby. Aj to bola Emkina premiéra v reštaurácii a zvládli sme ju všetci na jednotku. Síce sme sa najedli v rekordnom čase, ale vôbec nám to nevadilo. Nechceli sme malú moc trápiť, aby tých noviniek na ňu nebolo priveľa.

BEH ALS – Memoriál Jána Svočáka

Ako prebiehal samotný beh? Poviem vám, že som si siahol na úplne dno svojich síl. Na tomto behu som pochopil na, čo v skutočnosti mám a kde je moje miesto na bežeckej mape. Vôbec som nebol pripravený. Už prvé kilometre ma vyzliekli tzv. “do naha”. To, čo na mape vyzeralo jednoducho bol pre mňa mierny šok. Vedel som, že príde 5 kilometrové stúpanie, ale čakal som pomalé, tiahle stúpanie po serpentínach a nie strmhlav hore kopcom. Keď si človek trošku vydýchol, tak nasledoval ďalší kopec. Postupne som zapadol z davom a väčšinu stúpania sme kráčali. Moc som to nechcel prepaľovať a radšej som sa prispôsobil tempu. Dúfal som, že aspoň väčšina bežcov už trať dobre pozná. Najkrajšia časť behu bola, keď sme bežali dole z kopca a otvárala sa nám panoráma Tatier.

Učím sa na vlastných chybách

Postupne sme vychádzali z lesa a smerovali k prvej občerstvovacej stanici. Tu som spravil ďalšiu chybu. Takmer vôbec som sa neposilnil. Na stoloch bolo všetko možné. Od energeťákov, cez vodu, ovocie a iné maškrty. Ja som sa len letmo napil a bežal ďalej. CHYBA! Teraz už viem, že som mal poriadne načerpať energiu. Ani šetrenie síl na prvých kopcoch mi nepomohlo, pretože nás na 8 kilometri čakalo extrémne prudké stúpanie. Tu už frfľali všetci okolo mňa. Tento kopec ma stál najviac síl. Cítil som ako mi nohy pomaličky odchádzajú. Keď sme konečne dobehli na vrchol tejto strminy, tak som mal toho plné zuby. A to ma ešte čakalo asi 12 kilometrov behu. Poučenie do ďalších rokov – trénovať omnoho viac kopce (turistiku).

Kde je tá druhá občerstvovačka?

Konečne sme nemuseli bežať (kráčať) do kopca. Skúšal som znova rozbehať nohy, ale už to nešlo tak ľahko, ako na začiatku behu. Po asi kilometrovom zbehu dole kopcom vám nohy riadne oťažejú. Sily ubúdali. Nepomohlo ich nakopnúť ani krásne prostredie. Začal som sa trápiť. Zdalo sa mi, akoby som oproti ostatným bežcom spomaľoval a mnohí ma po predbiehali. Vedel som, že ďalšia občestvovačka má byť na 14 kilometri. Bolo to nekonečné klusanie. S každým krokom som dúfam, že už budem počuť ľudí, ktorí ma ponúknu vodou.

Čas sa vliekol, nohy začali pobolievať. Tušil som, že do konca preteku sa ešte riadne vytrápim. Konečne som zbadal domčeky a to bolo dobré znamenie, že sa nachádzame v Štôle. Ešte kúsok a dám si trochu vody. Konečne počujem zvončeky a dav ľudí. Dobieham na občerstvovačku a lejem do seba, čo som prvé chytil. Najprv som si dal 2 poháre energeťáku. Nasledoval pohár vody. Pravou rukou lapám po dvoch pomarančoch. V hlave si vravím, už by aj stačilo a v tom mi ruka opäť letí ku energeťáku. Opäť ho do seba hádžem. Už cítim, že som plný a tak som sa pooblieval čistou vodou a pomaličky mierim do cieľa.

Vybavené – dostal som kŕče

Takto krásne nadopovaný som sa cítil omnoho lepšie. Zo Štôly ma už čakalo “len” odbehnúť 8 kilometrov naspäť do Svitu. Našťastie už žiadne ďalšie kopce a len mierne klesanie po poľnej ceste a lúkach. Prvé dva kilometre išli krásne. Očividne mi pomohla energia, ktorú som načerpal. A potom to prišlo. Prásk a kŕč do ľavého lýtka. Našťastie rýchlo prešiel. Prebehol som asi 100 metrov a prásk zase kŕč do toho istého lýtka. Vedel som, že je po preteku. Pozrel som sa na hodinky a ukazovali 17 kilometer. Čo teraz? Na chvíľu som zastal a skúšal si natiahnuť ľavú nohu. Chytil som do ruky energy tyčinku a zjedol ju. Dúfal som, že to pomôže. Skúsil som pomaličky bežať a ozaj to zabralo. Bohužiaľ ma bolesť v lýtku stále limitovala a ledva som cupkal. Ale aspoň som pomaličky napredoval a nestál.

Niekde som čítal, že kríza na 17 kilometri býva najhoršia. Prvý krát som si to skúsil aj na vlastnej koži. Pomaličky som sa dostal do Batizoviec. Odtiaľ to už boli len nejaké 2 – 3 kilometre. To už nejako dobehnem aj keby som mal kráčať. Predbiehal ma jeden bežec, ktorý mal výborný nápis na tričku: “Nie je dôležité, ako pomaly bežíš, aj tak si rýchlejší ako tí na gauči!”. Táto vetička ma nabudila. Opäť som chcel trošku zabrať a opäť prásk. Zase kŕč. No nič nejdem špekulovať.

A sme v cieli

Čo vám poviem. To, čo sa mi odohrávala v hlave posledné dva kilometre nemalo obdobu. Ešte som to nikdy nezažil. Totálna únava. Lýtka boleli, stehná boleli, bedrá boleli, hlava nešla. Totálny úpadok síl. Len som sa tak motkal. 100 metrov bežal, 50 metrov kráčal. V hlave som myslel len nato, kedy už uvidíme Svit a cieľ. V tomto stave sa mi podarilo prebehnúť  jednu odbočku a tak som sa musel vrátiť asi 50 metrov.

Konečne sme vo Svite. Už to nemôže byť ďaleko. Beh po chodníku mi nohy odrovnal už nadobro. A v tom to prišlo. Cieľová rovinka. Do cieľa mám asi 500 metrov. Na cestách sú ľudia, policajti, ďalší bežci a všetci sa ťa snažia povzbudiť. Neboj už len 200 metrov a v tom to prišlo zase. Kŕč do toho istého lýtka. Tentokrát už som to nerozhýbal. Dopajdal som do cieľa ako nejaká mrcina. Takto neslávne skončil môj prvý krosový polmaratón. Ešte som stihol odovzdať čip a zobrať si medailu. Následné metre mierili ku stánku s vodou. Lial som do seba Pepsi, akoby mala byť posledná. V tom som zbadal Magnezium. Šup s ním dnu. Nohy boleli. Trošku som sa ešte pomotkal, či neuvidím manželku. Bohužiaľ tam nebola a tak som sa pomaličky vrátil späť domov ku kamarátke Peti, ktorá býva vo Svite.

Slovkom na záver o behu ALS – Memoriály Jána Svočáka

V prvom rade by som chcel povedať, že ľudom, ktorí organizujú tento beh patrí veľké ĎAKUJEM. Už len to, že sa dokážu zorganizovať a pripraviť takúto krásnu akciu na počet svojho kamaráta je veľká vec. Popri tom dokážu ešte vyzbierať množstvo vrchnáčikov a peniažkov na podporu detí, ktoré trpia ALS je neskutočné. Presne v takýchto prípadoch zlyháva štát. Na choré deti sa musia zbierať obyčajní ľudia vrchnákmi. Je to smutné. Ešte raz všetkým veľké ďakujem.

Má amatér na tento beh?

Ja nie som žiadny Ultrabežec, ani nič podobné. Sem tam si idem niekam zabehnúť. Má teda amatérsky bežec nato, aby zvládol tento beh zo cťou? Teraz z odstupom času sa dá povedať, že áno. Dá sa to odbehnúť. Dá sa to zabehnúť aj v omnoho lepšom čase a hlavne s lepším pocitom, ako som to zabehol ja. Bohužiaľ človek tomu musí obetovať omnoho viac úsilia. V príprave na tento beh som spravil veľa chýb. Bolo to jednoznačne náročnejšie, ako som si predstavoval. Prvý krát som bežal polmaratón a hneď som si vybral tento aj s peknými stúpaniami. To bola asi prvá chyba. Jednoducho mi chýbali dve veci. Viac zabehnutých kilometrov a omnoho viac skúseností s behmi do vrchu. Ja osobne som bol dosť sklamaný po behu. Teraz to beriem, ako veľmi dobrú skúsenosť. Asi som mal až príliš veľké oči.

Na záver ešte raz veľké ďakujem organizátorom a mojej manželke, že mi dali príležitosť si takýto pretek skúsiť. Vidíme sa o rok…

Plusy

  • Jednoznačne zatiaľ najkrajší beh v prekrásnom prostredí
  • Vynikajúca atmosféra a organizácia okolo celého behu
  • Všade naookolo veľa pozitívnej energie
  • Prvý krát som odbehol polmaratón
  • Prvý krát som zabehol viac ako 20 km a bežal takmer 3 hodiny
  • Siahol som si na dno svojich síl

Mínusy

  • Jednoznačne som nemal natrénované na takýto beh
  • Neprekonal som bežeckú krízu na 17 km
  • Zaostal som sa svojimi očakávaniami (dobehnúť pod 2:30 – čas: 2:52)