Ani sme sa nenazdali a už máme pol roka

Dátum: 10. apríla 2019

Kategória: Mudrovačky, O rodine

Ani sme sa nenazdali a už má naša malá Emka 6 mesiacov. Akoby to bolo včera, čo som ju prvý krát držal v náručí. Prvý krát, čo sme vkročili do nášho bytu. Ten pohľad nášho trhača, keď ju prvý krát uvidel. Ani len netušil, že ho toto malé stvorenie bude naháňať po celom byte. Prvý pol rok prešiel veľmi rýchlo. Toľko nových vecí a pocitov čo sme spoločne zažili. Navždy sa nám už zaryjú do pamäti. Až na deťoch si človek uvedomí, ako rýchlo nám ten čas letí. Šesť mesiacov ubehlo príliš rýchlo a ja som si ani nestihol uvedomiť, čo všetko sme už stihli. Ale poďme po poriadku. Čo všetko máme za týchto 6 mesiacov nového?

Návrat domov

Rozmýšľate niekedy nad tým, ako sa cíti vaša partnerka po pôrode? Mne to napadlo veľakrát. Zatiaľ, čo ja som vo veľkom štýle oslavoval s rodinou a priateľmi narodenie našej prvej dcérky, ,tak manželka ležala v nemocnici na lôžku. Unavená, zničená, nevyspatá a predsa neskutočne šťastná. To je spravodlivosť, čo poviete? Ona prežívala všetku tú bolesť, ona “bojovala” celé tie hodiny, ona znášala všetky tie následky po pôrode. A ja hneď ako som odišiel z nemocnice, tak som začal flámovať. Na druhý deň ráno som s malou dušičkou prichádzal do nemocnice. Stále mierne zlomený, ale neskutočne šťastný z toho že máme spoločnú dcérku. Takto to šlo 3 dni. Ten posledný som už vôbec nemal chuť ísť znovu do toho stavu opojenia. Ale bolo potrebné sa obetovať pre zdravie nášho malého miminka.

Po troch dňoch zapíjania som vyzeral strašne. A to som mal hneď ráno šoférovať pre moje dve dievčatá do nemocnice. Radšej som túto úlohu prenechal mojej sestre a šiel len ako sprievod. V Martinskej nemocnici sme mali ukážkovú starostlivosť. Verím, že takto pristupujú ku každej rodičke. Mali sme totižto takú “menšiu” protekciu vďaka tomu, že tam manželka pracovala. Po konci celého jej pobytu sme dali dievčatám menšie drobnosti a po chvíľke lúčenia sme smerovali domov. Malá Emka sa prvý krát viezla v aute. V autosedačke ju pomaly ani nebolo vidieť, taká bola malinká. Cestu zvládla ukážkovo a celú ju prespala. Po príchode domov sme najviac riešili, ako na naše malé miminko zareaguje náš trhač Teddy. Ako sa asi bude tváriť, keď ju prvý krát uvidí. Asi bol v menšom šoku keď sme mu Emku prvý krát ukázali. Len vrtel chvostom a nechápavo krútil hlavou. Po chvíľke oťukávania som si s malinkou ľahol do postele a spoločne sme dospávali ťažké noci, ktoré sme posledné dni prežili.

Zbohom normálny spánok

Kto si to nevyskúša, ten neuverí. Ja som nebol výnimka. Všetci, ktorých sme stretli nám hovorili, aby sme spali, kým môžeme. Neveril som im až do chvíle, keď som si to skutočne vyskúšal. Malá Emka síce na začiatku spala v pravidelných intervaloch. Snažili sme sa ju budiť každé 2 – 3 hodiny (samozrejme aj v noci), aby sa napapala a pekne nám vyrástla. Tieto pravidelné budíky si postupom času vyberali svoju daň. Ani ja, ani polovička sme neboli vyspatí. Pravidelné budenie na každé ľahké pohnutie.

Malinká dokázala zaspať len kolísaním na rukách, a tak sme sa v pravidelne striedali. Aj keď si tú väčšiu časť brala vždy manželka. Niekedy sa tieto nočné striedania krížili s Emkiným nepredvídateľným krikom. Miestami sme skutočne nevedeli, ako ju utíšiť. Väčšinou pomáhalo len už spomínané nosenie na rukách a hojdanie. Pomaly som strácal pôdu pod nohami. Prečo malinká tak plače a ako by som jej mohol pomôcť? Ale tieto otázky si kladie väčšina z nás – rodičov. Veril som, že časom sa to všetko polepší. A veru stalo sa tak. Ale chcelo to čas. Dva mesiace trvalo, kým sme našli poriadny režim.

Sen každej ženy

Teraz sa mi to nepíše moc ľahko, pretože som sa trošku opustil. Asi po dvoch mesiacoch od toho ako sme si doniesli Emku domov ma prepadol nejaký pocit úzkosti. Nejako som to prestal zvládať. Ten pocit, že jej človek nevie pomôcť a vlastne ani sám nevie, ako sa také dieťa vychováva. Koľko času a pozornosti si vyžaduje. Na chvíľu som potreboval vypnúť. Povedal som manželke, že sa budem venovať chvíľu sebe. To chce asi počuť každá žena/rodička/manželka. Asi väčšina by toho chlapa kopla do zadku. Som to ja ale darček. No ja som si to po pár dňoch nejako v hlave urovnal a snažil sa robiť to, čo si situácia vyžadovala a to, čo som sám chcel. Jednoducho si veci poriadne upratať v hlave.

Aj tak je to najkrajší pocit

Malinké miminko, ktoré vážilo len pár kilogramov si v momente získalo naše srdiečka a všetku našu pozornosť. Nevadí, že miestami neviete čo robiť. Ste unavení, na pochybách. Stačí jeden okatý pohľad a má vás vo svojej hrsti. Sem tam vyčarovala letmý úsmev a všetci sme boli namäkko. Do tých jej očí bolo príliš jednoduché sa zamilovať. Pomaličky sa naučila rozoznávať hlasy, otvárať očká. Samozrejme najviac reagovala na moju manželku, pretože s ňou trávila väčšinu času. Nespustila z nej oči. Veľmi rád som ich sledoval. Ani si neviete predstaviť ako radosť z nej sršala, keď držala malú Emku na rukách. A malá Emka? Tá bola šťastná a spokojná. Vtedy som pochopil, čo je skutočné šťastie a všetky tie drobné hlúposti, ktoré riešime sú nepodstatné.

Kam ma položíš tam budem

Táto fáza malej Emky bola asi najkľudnejšia a už sa nikdy nebude opakovať. Presne tak to bolo. Kam sme malú Emku položili, tam bola. A my stále v jej blízkosti. Po prvých prebdených nociach sme pochopili, že to bude ťažké. Preto sme sa snažili dospávať v momentoch, keď spala aj Emka. Nebolo to také jednoduché, ako to znie. Na radu môjho kolegu sme si zadovážili HACKU. Zavesili sme ju na plafón a konečne prišli na spôsob kde malinká kľudne zaspala. Po pár pohojdaniach sladko driemala a mali sme aspoň pár chvíľ pre seba.

Bohužiaľ toto jej driemanie netrvalo dlhšie ako pol hodinu. Ďalšia možnosť, bola ju nosiť v nosiči. Nalepená na hrudníku mojej manželky bola najspokojnejšia. Dlhé prechádzky po vonku nám všetkým prospievali. Tým, že sme hodiny s Emkou trávili vonku, tak sme nestíhali svoje domáce povinnosti. Postupne sme striedali kočík s nosičom a zistili, že malá Emka je spokojná aj v ňom. Opäť si to vyžadovala prítomnosť niekoho z nás. Na rad prišlo spinkanie v postieľke aj počas dňa. To sa nám moc nepozdávalo a omnoho radšej sme s ňou chodili na dlhšie prechádzky. Tam sme boli všetci najspokojnejší. Zažili sme aj jeden nočný extrém, keď sme si už nevedeli rady a hodinu a pol krúžili po meste v našom aute.

Od začiatku po prvých výletoch

Emka ani nevedela čo sa okolo nej deje a už chodila na dlhé prechádzky v našom okolí. Najprv len okolo domu a neskôr sme skúšali menšie mini túry po našich lúkach a lesoch. Snažili sme sa s ňou ísť von v každom počasí. Či už bolo krásne slnečno alebo typické jesenné počasie. Často krát sme sa smiali, že sme široko – ďaleko jediný kočík v okolí. S manželkou sme si taktiež zakúpili ergonomický nosič od Rischina. Tento nosič bola asi tá najlepšia kúpa, čo sme mohli spraviť. Emka v ňom vždy sladučko a spokojne zaspinkala.

Vďaka tomuto nosiču sa nám podarilo navštíviť Jedľoviny, Martinské hole, Sklabinský hrad, Žilinskú priehradu, Zrakovú pyramídu v Súľove, čerešňu v Žabokreckých hájoch, Šútovský vodopád a mnoho ďalších miest. Malinká Emka všetko statočne zvládala. Snažili sme sa vždy chodiť v takých časoch, aby sme ju čo najmenej trápili a počas výletu aj trošku podriemala. Malá Emka nám to opätovala tým svojim krásnym bezzubým úsmevom.

Naše prvé Vianoce

Od septembra, keď sa k nám pridala naša malá Emka to ide až príliš rýchlo. Ani nestíhame vnímať všetky zmeny, ktoré sa nám v živote udiali. Prvý krát sme boli traja na Vianoce. Ja som doobeda spoločne s otcom a svokrom vybehli na už tradičnú vianočnú Maguru. Táto naša malá rodinná tradícia už slávila svoje 8 pokračovanie. Zatiaľ, čo chlapi šľapali do kopca, tak Nika s Emkou všetko pripravovali na večer. Na Vianočnú večeru k nám prišli aj moji aj Veronikiny rodičia. Strávili sme príjemný večer. Presne taký, aký si predstavujem pod pojmom rodinná pohodička. Emka s nami vydržala takmer celý večer, no okolo ôsmej už išla do hajan. Teddyho sme taktiež natlačili do vianočného kostýmu, aby nebol horší. Svoje prvé darčeky dostala aj Emka. Pravdu povediac, veľa z toho asi nemala. Nám ostanú krásne spomienky na naše prvé spoločné Vianoce.

Konečne máme režim a funguje

Jedno sa mojej pani manželke musí nechať. Asi skutočne vie, čo robí. Po prvých 2 mesiacoch, keď sme sa len hľadali, tak našla našej malej Emke perfektný režim. Síce opakovanie každého dňa v tom istom režime je niekedy na hlavu, ale aspoň sa v noci dobre vyspíme a potom máme cez deň energiu, aby sme sa venovali nášmu miminku. Emku dokrmujeme mliekom, ovocím, zeleninou a kašami. Snažíme sa každý deň robiť jedlo z čerstvých surovín, aby do seba od začiatku nepchala tie umeliny, čo jeme my.

A ako teda vyzerá ten náš každodenný rituál? Ráno budíček okolo 6.00. Prebalenie, natretie, nakŕmenie. Potom je čas na hranie a doplnenie tekutín, či už prevretá voda alebo čajík. Okolo pol 9tej dostane ovocie (jablko, banán, hrušku) a ide si dať prvý šlofík. Väčšinou zaspinká v postieľke. Po hodine je už opäť pripravená na hranie. Okolo pol dvanástej dostáva obed. Väčšinou čerstvú zeleninu (petržlen, cuketu, tekvicu a podobne) zmiešanú s morčacím, kuracím mäsom alebo žĺtkom. Po obede ideme von – prevažne 1- 2 hodinový spánok na prechádzke v kočíku. Okolo pol piatej sme už doma a papáme kašu. Niekedy vydrží až do deviatej byť hore, ale väčšinou si dá ešte hodinu a pol šlofík okolo šiestej. O pol deviatej večerné kúpanie a hurá posledná dávka mliečka a ideme do hajan. Nasleduje 8 hodinový spánok, ktorý je prerušovaný miernym hemžením, zamrnčaním, nosením na rukách a podávaním vody. Deň, čo deň sa to opakuje. Mierna psychiatria, ale má to kopec výhod. Ľahšie si plánujete, čo budete robiť. Kam pôjdete na výlet. A hlavne do sýtosti sa vyspíte. Teda aspoň jedna polovička z nás dvoch.

Prvých 6 mesiacov

Sa nám zmenil svet. Už nič nie je také, ako predtým. Je to náročné, je to častokrát únavné a pritom je to také nádherné. Veľa krát opakované kliše všetkých rodičov. Nevymenil by som to za nič iné. Síce nám to obom prinieslo veľa starostí, ale ešte viac krásnych chvíľ. Nejako zabúdame na všetky všedné hlúposti a stačí jeden pohľad, jeden úsmev od malej Emky a svet je oveľa krajší. Malá Emka urobila za pol roka veľký pokrok. Od dievčatka, ktoré len tak nehybne ležkalo na posteli sa dopracovala na usmiate (niekedy upišťané) malé a krásne bábätko. Za pár dní si získala naše srdiečka. Pár úsmevov stačilo, aby z nej človek nespustil oči. Jeden pohľad a má ťa namotaného okolo prsta. Konečne sme skutočná rodinka. Vždy som hovoril, že v dvoch to ide lepšie. Pravdou je, že v troch je to ešte omnoho krajšie. Dalo by sa toho napísať omnoho viac. Ale musíme si nechať niečo aj nabudúce a tak sa vidíme za chvíľu s ďalším článkom.

Pekný deň